Zaži Ameriku a spoznaj sám seba

Aké bolo zažiť Work and Travel USA na vlastnej koži? Ľahšiu otázku pre mňa kolegovia asi nemali. No čo už, hovorí sa, že život nemá byt jednoduchý. Za všetko teda len jedno číslo – 10.680 hodín. Všimli ste si? V americkom formáte. A to doslovne. Presne toľko zo svojho života som bol ochotný obetovať tomuto výnimočnému kultúrnemu programu. Obetovať. Skôr investovať. Alebo zažiť? Sám už neviem. A čím viac vody pretieklo od môjho posledného pobytu v Spojených štátoch, tým som si istý menej. Prečo? Skúsim vysvetliť.


Každopádne, bolo to skvelých 16 mesiacov, čiže štyri úžasné letá. Naposledy sa písal rok 2015. A prvý raz dokonca 2012. Pamätáš ešte? V tom čase naši hokejisti nečakane vyhrali striebro v Helsinkách, čo bolo super, vedci konečne objavili Higgsov bozón, čo bolo, že vraj, minimálne rovnako super a rádia nemali príkazom Desmod ani Kristínu, a to bolo, že úplne najviac! Už ti myslou poletuje otázka, prečo teda tento, krásny a mladý človek (vtedy len 21-ročný a bez profilovej fotky) emigroval z tak úžasnej krajiny ako Slovensko? Nie?
Mne doteraz. Vždy, ked sa nad tým zamýšľam, prídem na nové odpovede. Mnoho z nich sa však opakuje. Napríklad mi celkom vadilo, že z vysokej školy som mal pocit „I don’t wanna live on this planet anymore!“ Alebo, že som počas letnej brigády zarobil akurát tak na dovolenku na malte.
Áno, je to správne - s malým „m“. No úplne najčastejšie mi na um prídu vtedajšie pochybnosti. Niečo na štýl „Dá sa to aj inak? Je to všade rovnaké?“, ktoré mi prvýkrát v tom sladkom študentskom živote privodil bezsenné noci. Čumiet na strop je však príšerná nuda, tak som si v decembri 2011 povedal, že skúsim niečo iné. A v júni 2012 som už sedel v lietadle do Bostonu. Prvýkrát v oblakoch, tých ozajstných. Po prílete kontrola. Po anglicky som veľmi nevedel, no to ani Dubák.
V tom čase jediný človek na západnej pologuli, ktorého som poznal, a ktorý sa do USA vydal so mnou. V štátoch sme boli spolu tri letá a stále sa stretávame, ciže nostalgiu si odložím pri pivo. Dôležité je, že sa stále stretávam aj s mojimi „americkými“ priateľmi. Americkými v úvodzovkách, pretože nie všetci majú modré pasy. S Lucenzom a Editkou vo Veľkom Cetíne, s Katie vo Viedni, s Dimim na sociálnej sieti, s Kevinom na e-maili a s mojimi balkánskymi bratmi hádam niekedy opät v Belehrade. Ozaj, tá kontrola. Úradník, ktorý s úsmevom víta dvoch stratených ludí, ktorí mu nielenže nerozumejú, ale ktorí ani vlastne nevedia, čo v jeho krajine robia? Znie to ako vtip, že? Aj kvôli nemu som sa sám seba pýtal, kde to som a čo tu chcem? Zvládnem to? Zvládol som.


Tak teda obeta, investícia alebo zážitok? Ako som písal v úvode, život podľa mna nemá byť jednoduchý a často veru nie je. Dokonca ani ten americký. Môj 16-mesačný pobyt na Work and Travel USA však bol neopakovateľný a za nič by som ho nevymenil. Navyše, pri pohľade späť na tie bezsenné noci - škola dopadla dobre, šikovní profesori zamakali, na Malte som stále nebol, ale chystám sa a pochybnosti zmizli. Úplne. Preto, áno. Dá sa to aj inak a nie všade je to rovnaké. No dá sa vždy aj vrátiť a zmeniť to, čo sa mi nepáči. Prípadne odovzdať skúsenosti ďalším. Prišiel by som na to, keby som nebol štvornásobný waták? To neviem…

Jozef Rybár
štvornásobný úcastník programu Work and Travel USA
Foto: autor